HISTÓRIA PLEMENA BÍGEL
Pôvod bígla ako väčšiny loveckých plemien nie je ľahké presne vystopovať, siaha totiž až do staroveku. V 2.stopročí n.l. Onomasticon, rímsky slovník v 10 zväzkoch , ktorého autorom bol Iulius Pollux, sa zmieňuje o psovi, ktorého človek používal na lov zveri zhruba 1 300 rokov pred Kristom. Starogrécky autor Xenofon sa vo svojich spisoch , datujúcich sa zhruba 450 rokov pred začiatkom nášho letopočtu, zmieňuje o malých loveckých psoch, používaných v honoch na zajace. Aj napriek tomu, že tieto psy nejako špecificky nepomenovával , boli to bezpochyby predchodcovia psa, ktorého dnes poznáme ako bígla.
Opakovaným výberom požadovaných charakteristík a znakov, odpovedajúcich konkrétnym účelom, sformoval šľachtiteľ, či už to bol jaskynný muž, roľník, alebo psovod a pod.. Vznikol ustálený typ psa. Tieto malé psy boli nakoniec zušľachtení a odchovaní s nepochybnou dôslednosťou.
V stredoveku boli podľa zachovaných prameňov v Anglicku početné dve varianty psov známe ako severné a južné duričské psy. Boli to duriče väčšieho vzrastu používané pre stopovanie vysokej zveri, pravdepodobne foxhoundi a ďalšie psy menšieho vzrastu, používané na stopovanie zajacov, čo pravdepodobne boli harriére a bígle. O severnom duričovi bolo napísané málo, ale William Youatt sa vo svojej knihe „The Dog“ vydanej v roku 1846, zmieňuje o priliehavých pevnejších pyskoch severných psov a tvrdí tiež, že tieto psy boli najrýchlejšie. O bígloch zo severných hrabstiev sa zmieňujú aj spisovatelia 17.storočia vrátane Williana Somervilla (1675-1742), ktorý sa o tomto psovi zmieňuje ako o rýchlom a štíhlejšom ako je cotswoldský bígel. Je celkom určite možné, že severní duriči a bígel zo so severných hrabstiev bolo jedno a to isté plemeno.
Z akých plemien psov teda vznikol bígel? Časť odborníkov podporuje teóriu, že moderný bígel vznikol z väčšej časti z harriéra. Opakovaný výber malých psov z vrhu ustálil veľkosť; pes ktorý bol kedysi nazývaný malým hariérom, je dnes známy ako bígel.
V období 17. storočia boli bígle označované rôznymi, ale podobnými názvani : severné a južné duriče, hrubosrsté a hladkosrsté bígle.
Gervase Markham popísal južného duriča ako psa „ s dlhým čumákom, kratšími ušami a pyskami, s celkovým štíhlym vzhľadom podobným chrtovi.Mali dobrý čuch a boli rýchli, ale pokiaľ ide o hlas, bol trochu ostrý, bez skutočnej hĺbky tónu a správneho hrania.“
V knihe Cynographia Britannica, publikovanej okolo roku 1800, sú popisy južných a severných bíglov. Tieto malé duriče sú tu popísané ako rázy obecne sa rozlišujúcich podľa časti zeme, kde sú chované, čo podporuje citát, prisudzovaný zhruba v tej dobe Williamovi Somervillovi: „ Pre každý typ lovu iný pes. Vyberajte s rozvahou.“
Severné bígle boli spravidla hrubosrsté, s priamymi končatinamia s lepšie tvarovanými plecami a bedrami a tiež znášali lepšie nepriaznivé počasie a dlhú námahu ako južný bígel. William Somerville popísal cotswoldského bígla. Pripočítaval mu zásluhu na tom, že potomkovia tohto bígla kríženého so starým južným psom, boli najlepšími z jeho harriérov.
Spisovateľ Beckford písal okolo roku 1750 o foxbíglovi a charakterizoval ho ako mimoriadne živého čo do temperamentu a pohybove veľmi čulého. Zaznamenal, že ho krížil so svojimi harriérmi, aby zvýšil ich húževnatosť a energiu . Zmieňuje sa tiež o hrubosrstých bígloch a drôtosrstých bígloch, čo bol takmer isto jeden druh, pretože oba druhy sa vyskytovali hlavne v Devone v južnom Anglicku a blízkom Welse. William Youatt tvrdil, že drôtosrstý bígel je silnejší, mohutnejší. Tí, ktorí poznajú ako foxteriéry, tak bígle, dobre vedia, že je dobrý dôvod veriť, že v dnešných bígloch koluje krv foxteriérov a že je možno zdrojom legendárnej tvrdohlavosti bígla.
Vedci sa tiež opakovane zmieňujú o kerrybígloch. Dosť značne sa líšia od všeobecnej predstavy o tom, ako má bígel vypadať. Sú s ľahkou stavbou tela, čierni a hnedí, v mnohom sa podobajú bladhaundom. Má sa za to, že toto plemeno v južnom Írsku existovalo po stáročia a rodina Ryanov zo Scarteenu tvrdí, že ich vlastnia od roku 1735. V Anglicku sa objavili až začiatkom 20. storočia. Niektorí odborníci sa domnievajú, že dnešný bígel má svoj skvelý čuch od kerrybígla, ktorý sa farbou a celkovým vzhľadom podobal miniatúrnemu bladhaundovi.
Stonehenge vo svojej knihe Manual of British Sports (1861) popisuje druhy bíglov takto: „ Po prvé je to stredný bígel, ktorý môže byť buď ťažký alebo ľahký, južného typu, ablebo ľahký, severného typu; po druhé trpaslíčí bígel; po tretie foxbígel a po štvré hrubosrstý alebo teriérbígel.“
Po stáročia bol bígel favorizovaný britskou kráľovskou rodinou. Zdroje hovoria, že bígel bol obľúbený už za vlády Jindřicha VIII. Existuje písomný doklad o bígloch z doby vlády Jindŕichovej dcéry Alžbety I. (1559 – 1603). I na obrazoch s člemni jej dvora na hone sú bígle. Zachoval sa tiež portrét kráľovnej Alžbety I. s bíglom po boku. Je zaujímavé, že bígle alžbetinskej doby boli veľmi malí. Označovali ich ako bíglov trpaslíčích, zakrpatených alebo vreckových; ich výška v kohútiku bola od 8 do 10 palcov ( asi 25 cm ). Boli tak malé, že ich na hony nosili v sedlových brašnách.
Bígle mal v obľube aj kráľ Jakub I. (1566 – 1625), ktorý rád lovil zajace so svojou svorkou bíglov. O storočie neskôr, za vlády Jiŕího IV. (1762 – 1830), boli anglické bígle popisované ako hrubosrsté alebo hladkosrsté, kráľ Jiŕí pritom dával prednosť hladkosrstým. Ešte ako princ Waleský rád lovil so svojou svorkou trpaslíčích bíglov. Neskôr už tieto veľmi malé bígle stratili popularitu.
Ku koncu 19. storočia sa začali ľudia spojení s chovom psov organizovať. Aristokracia s dlhou tradíciou lovu vlastnila svorky foxhoundov, harriérov a bíglov. Táto hony poriadala na koňoch, líšky lovila s pomocou harriérov a foxhoundov a zajace s menšími bíglami. „Beagling“ sa popisuje ako druh lovu na zajace v jeho prirodzenom prostredí, so svorkou malých duričov, ktorí sa spoliehajú iba na svoj čuch pri pátraní po zajačej zložitej stope. Lov s bíglami sa stal poulárny i pre širšie vrstvy, pretože malého bígla môže lovec sledovať i pešo.
Prvý bígel bol vystavovaný r.1860 v Birminghame. V roku 1873 bol založený Kennel Club a od tej doby sa pravidelne poriadajú výstavy psov. Prvá zmienka o výstave bíglov v Anglicku sa týka výstavy Tunbridge Wells Dog Society, 21. a 22. augusta 1884, ktorej sa zúčastnilo osem alebo deväť psov. Bola tu zvláštna kategória pre bígle všetkých veľkostí a najlepší jedinec pod 35 cm v tejto kategórii vyhral strieborný pohár a lovecký roh.
Anglický Beagle Club bol založený v roku 1890, poriadal prvú výstavu v roku 1896 a prvú ročenku vydal v roku 1897. Prvá svetová vojna (1914 – 1918) prerušila väčšinu činností klubu, ale záujem o ňu znovu vzrástol vo dvoch desaťročiach po vojne. Potom opäť do činnosti zasiahla vojna, tento krát druhá svetová (1939 – 1945), a po jej skončení sa o znovuzahájenie činnosti klubu zaslúžil vikomt Chelmsford.
Asociácia psovodov harriérov a bíglov bola založená v roku 1891. Členstvo v asociácii je obmedzené na tých chovateľov, ktorí vlastnili registrované svorky pravidelne loviace zajace. Cieľom oboch klubov bola podpora záujmu o bígle. V ranných 50. rokoch minulého storočia sa v značnej miere záujem o bígle obnovil a tento záujem trvá dodnes. Od roku 1962 bola založená rada regionálnych klubov chovateľov bíglov na britských ostrovoch.
Dnes sú pre bígle zavedené triedy na väčšine otvorených výstav vo Veľkej Británii a na všetkých otvorených výstavách a šampionátoch, ktoré uznávajú pravidlá a stanovy Kennel Clubu. Účasť bíglov je veľká, často 100 alebo viac, nie je vzácnosť ani dvojnásobok.
A čo názov „ bígel“ ?
.....pôvod názvu „bígel“ nie je istý, ale existuje o ňom veľa teórií. V Squire of Low Degree, ktorý vyšiel v roku 1475, je prvá menovitá zmienka o bíglovi v anglickej literatúre. Niektoré autority sa prikláňajú k názoru, že toto slovo je odvodené od staroanglického begle. Iný možný etymologický pôvod má v starofrancúzskom výraze beigh a keltskom beag – čo všetko znamená „malý“
O bígloch
